Dokumentarista Iľja Ruppeldt: Snažím sa držať krok s dobou (Rozhovor)

Vaša práca v oblasti audiovízie je veľmi bohatá. Ak by sme sa vrátili k Vašim začiatkom, kedy u Vás prepukla túžba venovať sa práci v tejto sfére?

U mňa to prepuklo niekedy okolo jedenásteho roku života. Mal som trochu šťastia – otec mal na tú dobu skvelú kameru na amatérsky formát Normal 8. Tak som vlastne začal pomerne skoro. Približne od pätnástich rokov som začal posielať svoje krátke filmy na súťaže amatérov a odtiaľ už viedla cesta na Filmovú a televíznu fakultu VŠMU.

Pôsobíte aj ako kameraman, scenárista, režisér či producent. Vaše profesijné portfólio je teda pomerne všestranné. V ktorej z týchto úloh sa cítite najlepšie?

Som scenárista a režisér – to som aj vyštudoval. Kameru robím skôr okrajovo, najmä preto, že digitálne technológie dnes umožňujú jednoduchšie pracovať s obrazom a často to vyžadujú aj rozpočty.

Ktoré z Vašich diel pokladáte za svoje najväčšie úspechy, na čo vo svoje tvorbe najviac dbáte?

To je dobrá otázka. U mňa existuje istý paradox. Napríklad film Letová správa 89–90 je jednoznačne môj najúspešnejší film, no ja sám ho nepovažujem za úplne vydarený. Mám aj iné filmy, pri ktorých bola reakcia publika celkom iná, než som očakával.

Ste autorom mnohých dokumentov, špeciálne aj o zahraničných Slovákoch. Čo Vás na tejto téme fascinuje a ako k nej pristupujete a  na čom momentálne pracujete?

Mal som rôzne obdobia, počas ktorých som sa venoval odlišným témam. Všetko to vždy nejako vyplynulo z doby a okolností. Keďže v posledných rokoch žijem v zahraničí, prirodzene z toho vyplynulo aj to, že točím o Slovákoch, ktorí žijú mimo domova. Snažím sa držať krok s dobou – v mojom prípade to znamená rozprávať príbehy tak, aby boli iné než tie, ktoré si divák môže pozrieť na YouTube či v iných médiách. Vždy musí ísť o pohľad na tému cez skúsenosť ľudí, ktorí vyrástli v slovenskom prostredí. Verím, že práve to je tá pridaná hodnota, ktorú slovenský divák v iných dokumentoch z ďalekých krajín neuvidí. Momentálne pripravujem dokument o Slovákoch v Japonsku. Čo bude ďalej – ak vôbec niečo – ešte netuším.

Vy sám žijete na Novom Zélande. Máte aj tam komunitu Slovákov? Stretávate sa?

Dá sa povedať, že žijem aj na Slovensku. Trávim tam čoraz viac času. Niektorých ľudí dokonca vídavam častejšie než v období, keď som tam žil dlhodobo. Samozrejme, technológie aj doprava sa posunuli – hoci cesta na druhú stranu zemegule stále trvá jeden deň, s minulosťou sa to už nedá porovnávať. Československá komunita sa stretáva najmä vo Wellingtone a Christchurchi, aj keď to má svoje výkyvy – závisí to od jednotlivých prisťahovaleckých vĺn.

Čo by ste odkázali mladým začínajúcim tvorcom, ktorí sa zaujímajú o dokumentárnu tvorbu?

Nemám rád mentorovanie. Skúsenosť je neprenosná – každý si musí svojimi chybami prejsť sám.