Dizajnérka a manažérka pôsobiaca v Londýne Rebeka Jurčacková: Ľudia vždy ocenia zápal a odhodlanie (ROZHOVOR)

Pôsobíte medzi Londýnom a Slovenskom. Ako tieto dve prostredia ovplyvňujú Vašu tvorbu a pohľad na dizajn?

V mojom dizajne sa veľmi inšpirujem slovenskou históriou a slovenskou kultúrou ako vizuálnym materiálom. Londýn je zas skvelý v tom, že napríklad na univerzite, kde som študovala, bol ten prístup k dizajnu veľmi experimentálny. Ako keby nás „nútili“, ale v dobrom, prepájať rôzne sféry dizajnu. Napríklad aj audiovizuálny – videá, animáciu, s nejakým fyzickým. Tam som sa napríklad dostala aj k digitálnej výšivke, ktorá sa teraz často používa nielen v textilnom dizajne, ale aj inde. Povedala by som, že čerpám inšpiráciu zo slovenskej materiálnej kultúry a z vizuálov, najmä historických a potom ich pretváram alebo aplikujem modernými inovatívnymi technológiami v Anglicku.

Vyštudovali ste grafický dizajn a performing arts, ako sa tieto dva odbory navzájom dopĺňajú?

Podľa mňa sa veľmi prepájajú. Vždy som bola veľmi všestranný umelec, čiže som sa venovala viacerým umeleckým aktivitám naraz. Som aj herečka, aj dizajnérka, aj tvorím video kontent, čiže si aj strihám videá. Pomohlo mi to, keď som chcela vytvoriť nejaké video, tak som si v ňom vedela aj zahrať, aj si napísať scenár, aj si to potom natočiť, zostrihať, pridať hudbu či nadizajnovať animácie. V mojom projekte Heritage, vlastne v diplomovej práci finálne video, ktoré bolo jedným z výstupov, tak som v ňom účinkovala. Sama som si zahrala tie postavy, ktoré by boli v tej výstave potom neskôr využité.

Aké  ocenenia ste za svoju prácu získali a čo bolo pre Vás v tom období možno najväčšou motiváciou?

Vyštudovala som dve vysoké školy. Prvá bola vo Winchestri, University of Winchester, a tam som absolvovala s vyznamenaním, čiže akokeby ekvivalent červeného diplomu. Mala som first class honors, teda najvyššie hodnotenie. Tak to bolo super, lebo samozrejme, som cítila, že si to zaslúžim, že tá práca sa vyplatila. Aj keď to bolo náročné, tak to stálo za to. Potom master’s degree som robila na Middlesex University v Londýne. Tam to bolo veľmi náročné a mali sme takých lektorov, ktorí boli fakt dizajnové kapacity. Dosť otvorene nám povedali, že nie je samozrejmosťou, že sa tu dostávajú first class honors, alebo distinction, čo som dostala ja, teda to vyznamenanie. Že na to treba fakt makať. A tak si hovorím, že fúha, videla som potom nejaké projekty, ktoré robili tí študenti predo mnou, predošlé ročníky, ktorí mali distinction a boli to fakt krásne projekty. Mala som pred tým taký rešpekt. Vždy som ale bola veľmi súťaživá a hrozne som chcela zo seba vydať to najlepšie, tak som sa do toho oprela a povedala som si, že skúsim, či sa mi to podarí. Trávila som niekedy aj dlhé dni a večery v dielni, v štúdiu, vlastne na univerzite, v kampuse a skúšala som, strihala som, lepila, tvorila, kreslila som v ilustratore a nakoniec sa to vyplatilo, takže som potom mala na diplome ten distinction.

Vaša práca sa dostala do užšieho výberu Creative Conscience Awards. Ako k tomu došlo?

Moja lektorka, naša profesorka na univerzite mi povedala, že existuje takáto súťaž a že si myslí, že môj projekt by sa tam mohol hodiť. Že by som sa mala určite prihlásiť, že je to krásna práca, tak som ho tam prihlásila a nakoniec sa dostal do toho najužšieho výberu s tým, že je to súťaž, ktorá oslovuje mladých dizajnérov, ktorí majú projekt týkajúci sa nejakej veľmi špecifickej témy. Buď je to niečo spojené  so životným prostredím alebo v mojom prípade to bolo orientované vlastne na tú feministickú stránku, na príbeh tých žien, ako inšpirovať mladé ženy. V histórii sa málo hovorí o ženách, skôr o mužoch, takže toto bolo orientované na tú „her story“, ako „jej príbeh“. Má to inšpirovať mladých dizajnérov a povzbudiť ich, aby tvorili ďalej, aby realizovali nápady, ktoré potom nejakým spôsobom vedia zlepšiť ten náš život.

Čo Vám dala organizácia Global Slovakia?

Je to skvelá organizácia. Bolo to jedno z najdôležitejších stretnutí v mojom živote, lebo s nimi veľmi úzko spolupracujem aj teraz a dúfam, že aj ešte dlho budem. Sú to dve veľmi šikovné dámy. Doktorka Zuzana Palovic a doktorka Gabriela Beregházyová. Ich posolstvo je spájať Slovensko so svetom a prezentovať ho ďalej. Ja som sa v tom tak trochu našla, lebo teraz s nimi spolupracujem ako kultúrna koučka. Vytvorila som dva autorské programy, počas ktorých edukujem zahraničné publikum, ktoré pozostáva najmä z Američanov, ktorí majú nejaké väzby na Slovensku. Sú to potomkovia Slovákov, ktorí odišli do Ameriky ešte počas 1.  či 2. svetovej vojny a usadili sa tam. A vlastne toto sú ich potomkovia, prapravnuci a tak ďalej. Chcú sa napríklad spojiť so Slovenskom alebo sa sem vrátiť, no veľakrát nevedia, odkiaľ začať a tá kultúra je pre nich iná. Niektoré veci poznajú od prababky, pradedka, že napríklad toto sú halušky, takto sa robia, ale veľakrát vlastne nevedia, že čo a ako tu funguje. Ja sa im snažím Slovensko priblížiť z takého ľudského pohľadu, ľahko pochopiteľného, aby to pre nich nebolo traumatizujúce a zblížiť ich s našou slovenskou náturou, vysvetliť im aj kultúrne rozdiely, ako Slováci vnímajú niektoré veci, čo je pre nás kultúrne OK a napríklad pre nich nie, alebo naopak, aby nespravili nejaké faux pass.

A čo Slovenské divadlo v Londýne? Ako tam fungujete? 

Moja úloha je byť manažérkou divadla. So Simonou Vrabcovou, ktorá je riaditeľka divadla, zdieľame väčšinu týchto povinností s riadením a chodom divadla. Všetko riešime spolu, pomáhame si jedna druhej. Je to tak celé na nás a niekedy to vie byť dosť náročné všetko zorganizovať, keď sme na to dve baby a zastávame každá 10 funkcií. Okrem toho, že pomáham manažovať, sa venujem aj vizuálnej identite. Keď robíme nejaký projekt, tak ja tvorím vizuál, to znamená posty na sociálne siete, plagáty, pozvánky, všelijaké grafické materiály. Keď robíme promo kampane, tak tiež natáčame videá, tak to väčšinou vždy ja točím, strihám a tak ďalej. Teraz sme robili veľkú výstavu Portréty slovenskej a českej Británie, takže tejto výstave som vytvorila celú vizuálnu identitu a aj som ju spolukurátorovala spolu so Simonou.

Čo bolo pri tvorbe vizuálnej identity výstavy najdôležitejšie zachytiť?

Asi takú nádej toho celého projektu. Výstava bola inšpirovaná knihou od Zuzany Slobodovej Ulice Londýna sú dláždené zlatom a ten element zlata sa nám tam tak nejak stále objavuje. Kniha sama o sebe nie je úplne pozitívne dielo. Je tam veľa príbehov, aj dosť negatívnych, v ktorých Slováci neskončili úplne najlepšie. Je to také zo života, ale sú tam aj príbehy niektorých, ktorí sa uchytili a ktorým sa podarilo spraviť veľké veci. Napríklad Ján Telenský, ktorý je veľký mecenáš, podnikateľ, pomáha mladým začínajúcim umelcom.

Takže tam pre nás bol dôležitý ten element nádeje. Chceme ukázať Londýn, alebo teda Spojené kráľovstvo tak, že áno, je náročné sa tu uchytiť, je to ťažká cesta, ale vie byť dláždená tým zlatom, keď si ju vydláždite sami. Veľmi sme tam chceli tento element zlata, takže som to celé ladila do tých portrétov jednotlivých osobností. Alebo teda toho rámu na portrét, v ktorom figurovali jednotlivé osobnosti, lebo je to o tých ľuďoch, oni sú tam tá hlavná téma. Nechceli sme to nejako prebiť, ale chceli sme ich doplniť dizajnom.  Použili sme zlaté fotoplátna, ktoré sú ručne maľované. Sú z HAPACA Studio, čo sú Slovaci, ktorí urobili veľmi veľkú kariéru v Londýne. Na tých HAPACA Studio plátnach sa fotila napríklad aj kráľovská rodina. A je to aj ďalší element, ktorý sme pridali do toho celého dizajnu. Je to prepojené, nie je to len vizuál, ale je tam aj taká hlbšia myšlienka.

Inšpirovala Vás niektorá z osobností, ktoré zobrazujete vo výstave?

Strašne veľa z nich. Skoro všetci sú hrozne zaujímaví a veľmi príjemní ľudia. Skromní, takí prirodzení a v pohode. Žiadne maniere sme tam nemali. Hlavne u mňa Robert Víglaský, ktorý je fotografom celej výstavy. Z neho sa stal počas toho projektu náš dobrý kamarát. Aj teraz sme stále v kontakte. Je pre mňa veľkou inšpiráciou, lebo to je normálny Slováčisko. Prišiel do Anglicka, najprv pracoval aupair a potom si urobil diplom, začal študovať fotografiu a vypracoval sa. Teraz fotí kultové seriály a filmy. Peaky Blinders napríklad a kamoší sa s Cillianom Murphym. Mali sme dokonca možnosť pozvať na našu výstavu na otvorenie Aidana Turnera, ktorý je vlastne veľmi známy herec, napríklad z Hobita, teraz je v seriáli Rivals. Tak nám prišiel Aidan Turner a Robert nás zoznámil, že baby toto je kamarát Aidan Turner. Tak sme si podali ruky. Je strašne fajn stretnúť takýchto inšpiratívnych ľudí. Robert je tak skromný a stále nohami na zemi. Dokázal sa vypracovať vďaka svojmu charakteru, dobrosrdečnosti a  autentickosti. Vypracoval sa úplne vysoko a všetci ho majú strašne radi aj v tých štáboch. Keď sa pýtate tých ostatných filmárov na Roberta, tak vám povedia „we love Robert“. Takže to je pre mňa taká dosť veľká inšpirácia.

Čo bolo pre Vás najnáročnejšie v tom úvode, keď ste prišli do Londýna?

Všetko, to bolo strašné. Študovala som vo Winchestri, na juhu Anglicka. Medzi tým bol covid a ja som potom odtiaľ išla rovno do Londýna. V Londýne som v podstate nikoho nemala a nepoznala. Mala som tam jednu kamošku ešte z univerzity, s ktorou som sa stretla, ale bola som tam taká sama. Nemala som žiadnu komunitu, žiadnu sieť ľudí. Čiže to bolo dosť náročné sa tam zabývať. A potom si človek aj nájde kamarátov, aj rôznych národností, rôznych etník a tak ďalej, ale je to stále také náročné, že sa necítite tak úplne ako doma. Lebo keď počujete slovenčinu, tak ste takí, že jej, slovák! Toto mi tam veľmi chýbalo. Na začiatku som sa fakt musela prebíjať. Bolo tam aj ťažké obdobie, aj s prácou bol problém. Cítila som sa dosť osamelá. Vtedy má človek taký pocit, že sa to naňho všetko valí. Potom som sa skontaktovala so Simou Vrabcovou a vtedy som sa pridala k Slovak Theatre London a tam sa všetko obrátilo na dobré. To bol taký môj zlomový bod. Jedna z najlepších vecí čo som spravila bola, že som sa pridala k divadlu slovenskému.

Čo Vás aktuálne najviac inšpiruje vizuálne a umelecky?

Ja milujem celý môj projekt Heritage. Je fokusovaný presne na renesanciu a troška aj na prelom baroka. Vždy som mala veľmi rada renesančnú a barokovú architektúru, zámky, kaštiele, paláce, hrady a módu. Mne sa vždy páčili tie obrovské šaty. V tomto aj hľadám inšpiráciu. Celý môj projekt Heritage sa odvíjal od týchto silných a zaujímavých žien zo slovenskej histórie, o ktorých sa až tak veľa nehovorí. Áno, poznáme Alžbetu Bátoriovú z krvavých  legiend. Ale napríklad máme tam aj Máriu Széchy, ktorá bola tiež veľmi zaujímavá – obraňovala svoj vlastný hrad, ušla zo vzťahu, kde si nevyhovovala s manželom a nakoniec ich rozviedli. Takže dosiahla svoje, jedna emancipovaná žena. Máme aj ďalšiu, tá sa volala Alžbeta Czoborová. Bola to manželka Juraja Thurza z Lietavského hradu. Bola jedna z najšikovnejších bylinkárok, liečiteliek, vyhľadávaná v Uhorsku, veľmi múdra žena. A takisto bola aj skvelá biznismanka. Riadila rôzne podniky turzovskej rodiny, napríklad pivovar v Bytči. Mňa tieto príbehy tak inšpirujú a k nim sa potom viaže ten vizuál. Šaty, drahé látky, brokáty, napríklad paličkovaná čipka, slovenské čipky, to je umelecké dielo. Takže to som potom aj používala v tom mojom projekte Heritage. A tento vizuál, ten bohatý premakaný fashion vizuál, tak toho sa stále tak nejako držím. Inšpirujú ma ale aj staré portréty talianskych majstrov. Caravaggio, práca so svetlom, s tmou, také tie dramatické veci. Mám rada drámu.

Aké projekty chystáte najbližšie resp. v budúcnosti?

Tým, že sa venujem tvorbe videí, tak som vždy chcela natočiť film. A to raz aj spravím. Pracujem na tom postupne a určite by som to chcela celé nejako pretaviť do filmového formátu. Odjakživa som milovala historické filmy, také tie obrovské ako od Ridleyho Scotta a podobné veľké produkcie. Čo síce možno v mojom prípade nebude až taká veľká produkcia, ale chcela by som to skúsiť. A možno aj nejaký krátky film, v ktorom by som priblížila ľuďom našu históriu, lebo je fakt zaujímavá a podľa mňa je dosť dramatická na to, že by nás to mohlo chytiť. Možno by sme si ju začali viac vážiť, možno by sa s tým viacerí prepojili, možno by sme boli viac hrdí na svoju kultúru. Takže určite nejaký film, nejaké audiovizuálne dielo väčšie. Tiež by som chcela niekedy uskutočniť aj tú výstavu, ktorú som vlastne nadizajnovala ako moju finálnu školskú prácu, diplomovku. Výstava je v podstate hotová a pripravená, len ju musím fyzicky zrealizovať.

Čo by ste odkázali mladým slovenským tvorcom, ktorí chcú uspieť zahraničí?

Choďte do toho a „fake it till you make it.“ Netreba sa báť. Na škole som mala hrozný rešpekt zo spolužiakov, lebo to boli rodení Briti a ja som cítila ten „imposter syndrom“, že čo tu je nejaká Slovenka? Zistila som ale, že oni sa až tak nesnažia, nie sú až takí zapálení alebo sa im proste nechce a sú leniví. Ja som sa snažila, dávala som do toho všetko, mala som zápal, chcela som tvoriť a to ma potom vystrelilo úplne hore. Ľudia to fakt ocenia. Vždy ľudia ocenia zápal, to, že človek ide do toho a nemrnčí. Vtedy si dôležití ľudia povedia, že áno, poďme ho posunúť ďalej. Určite by som povedala, že nech sa toho mladí ľudia neboja, nech začnú niečo tvoriť. Hocičo, čo cítia, že je také ich posolstvo a že ich to baví a napĺňa, tak nech to proste začnú robiť. Na začiatku to bude vyzerať zle, to vôbec nevadí, normálne to je proces a proste ten proces treba jednoducho absolvovať a ísť od začiatku. Zakaždým sa to bude ale zlepšovať, zlepšovať, zlepšovať a netreba sa nechať odradiť. Nech nikoho nepočúvajú s tými kecami, že sa niečo nedá. Nech sa sústredia na to, čo oni chcú a keď sa budú dostatočne snažiť, tak uspejú. Dôležité je nevzdávať sa a akúkoľvek prekážku, ktorá je pred nami, nebrať ako koniec, ale ako výzvu.

Pozrite si aj: 

Článok vznikol v rámci projektu CREATIVE INNOVATION LAB – Transferom poznatkov a inovácií v kultúrnom a kreatívnom priemysle k modernejšiemu Slovensku, kód projektu: 101082-03-V01-00083, ktorý vytvára podporné prostredie pre rozvoj vzťahov so zahraničnými Slovákmi. Projekt je financovaný Európskou úniou – NextGenerationEU z Komponentu 10 Plánu obnovy a odolnosti SR: Lákanie a udržanie talentov, investícia 2: Posilnenie vzťahov s diaspórou, podpora občianskych iniciatív.