Kultúrna manažérka Simona Vrabcová zo Slovak Theatre London: U nás môžu umelci tvoriť svoje príbehy podľa seba (ROZHOVOR)

Keď sa obzriete späť, čo Vás priviedlo ku kultúre a k divadlu?

Ja som mala vzťah k divadlu asi už od narodenia, pretože moji rodičia majú radi umenie a brávali ma často do divadla. Vždy som chcela niečo také aj robiť. Najprv som chcela tancovať balet, potom som to prehodnotila a dnes viem, že kreatívna kariéra je všeobecne náročná. Tak som sa začala venovať aj spevu aj herectvu. Bavili ma rôzne formy múzických umení. Tancovala som, hrala na klavíri, potom som začala chodiť na dramatický krúžok a hrávať a tancovať na rôzne festivaly. Takže som sa tomu venovala od narodenia. Keď som chodila na Konzervatórium v Nitre, tak som si kládla otázku, či chcem každý večer byť na pódiu a hrať. Mňa totiž baví aj manažovať projekty a ľudí, ale vtedy som ešte tak úplne nevedela, že aj to sa dá robiť. Potom som išla  študovať umelecký manažment a hudobný biznis. Našla som takýto odbor v Londýne. To bol aj hlavný dôvod, prečo som odišla a tam som zistila, že ma dosť baví tvoriť vlastné projekty.

V tom divadle, o ktorom sa ešte budeme baviť, aj hráte alebo čisto manažujete?

Aj hrám, aj tvorím, aj manažujem, aj produkciu riešim, aj financujem.

Z tých všetkých oblastí, ktoré ste spomenuli, čo je Vášmu srdcu najbližšie?

To sa nedá povedať, preto som aj vždy mala dilemu, čo z toho vlastne chcem robiť. Dlho som chcela robiť muzikál, lebo v ňom sa to všetko spája, ale je to aj extrémne náročné. Mám kamarátov, čo hrajú aj každý deň v muzikáloch na West Ende v Londýne, kde musia podávať aj trojhodinový výkon. Ja skôr potrebujem zmenu, nemám rada rutinu. Najprv som išla študovať ten manažment, že sa to naučím, navnímam to „behind the scenes“, aby som sa mohla presadiť ako umelec a potom zistila, že to až tak nechcem. Ale tým, že mi chýba si občas zahrať alebo zaspievať či zatancovať, tak preto mám ďalej slovenské divadlo, lebo tam si vždy zahrám a zaspievam, ale môžem si to aj podľa seba skoordinovať, režírovať, vybrať si, čo chcem hrať, vytvoriť si to.

Ako a prečo vzniklo Slovenské divadlo v Londýne?

Vznikalo ako komunitné divadlo, skôr ochotnícke, v rámci krajanov Slovákov žijúcich v Londýne už v roku 2009. To som ja ešte bola na strednej škole a pridala som sa v roku 2015. Úplne prvú iniciatívu začala Juliana Sersenová, dnes Gajdošíková. Je to slovenská režisérka a divadelníčka, ktorá v tom čase žila v Londýne. Všade, kde príde, teraz už na Slovensku, tvorí divadlo. Ona ale chcela, aby sa ľudia stretli a niečo spolu tvorili skôr ako také hobby pre radosť. Keď som sa pridala ja, tak som začala aplikovať všetko, čo som sa učila z umeleckého manažmentu. Povedala som, že by sme mali skrátiť meno, mali by sme mať web stránku, mali by sme mať logo. Všetko som to začala tvoriť a v roku 2017 som divadlo zaregistrovala ako oficiálnu organizáciu. Potom som to tak trochu aj prevzala, lebo Juliana sa vrátila na Slovensko.

Takže vždy hovorím, že som ho spoluzaložila, ale v tej dnešnej forme ho vlastne vediem ja. Bola som tam prvá, čo aj študovala herectvo a potom sa začali pridávať ďalší. Tým, že sme mali web stránku, tak nás začali kontaktovať slovenskí a českí umelci žijúci v Anglicku.

Je náročné byť zahraničným hercom v Londýne?

Keď sa chce niekto presadiť v zahraničí, zistí, že dostane zopár faciek a že je to veľmi ťažké. A aj keď sa tam v divadlách obsadzujú cudzinci, alebo nejaké prízvuky, akcenty, tak väčšinou sú to možno Francúzi a Španieli. A ak je to nejaký taký ten náš prízvuk, tak je častokrát spájaný s Ruskom. Realita je taká, že Slováci v britských divadlách a hlavne filmoch hrajú väčšinou nejaké vedľajšie role ruských špiónov a vojakov. Kasting je stále taký stereotypný, preto potom naši tvorcovia, umelci a herci hľadajú priestor, kde chcú tvoriť svoje príbehy podľa seba. A práve to sa snažíme robiť my. Tým, že hráme nielen v slovenčine, ale aj v angličtine. Všetky naše projekty, či už je to divadlo, výstava alebo film sú dvojjazyčné alebo trojjazyčné (ešte aj v češtine). Tým pádom oslovujeme viacero komunít, nehráme len pre Slovákov, ale vždy máme verzie aj pre Britov. Boli sme na Edinburgh Fringe Festivale, čo je najväčší festival nezávislého divadla na svete. Tam sme hrali asi mesiac, každý deň pre medzinárodné publikum. Potom Briti a iné národnosti zisťujú, že aj Slováci majú umelecky čo ponúknuť a je to super do portfólia pre našich umelcov.

Aké témy či žánre prevažujú vo Vašom repertoári?

Témy sú vždy autorské. Je to väčšinou to, čo nás práve zaujíma. Bolo to často to, čo práve zaujímalo Julianu, ktorá predtým hry režírovala. Dnes je to najmä to, čo zaujíma mňa a súčasný tvorivý tím, ale ešte dodnes konzultujem témy aj s ňou. Je stále taká krstná mama toho celého, pomáha aj s úpravou scenárov, alebo vždy dá nejakú inšpiráciu. Najnovším projektom je vlastne kniha Zuzany Slobodovej, skúsenej autorky, ktorá do Británie prišla ešte v roku 1968 počas Pražskej jari, no nemala tam v pláne nikdy zostať. Nakoniec tam zostala žiť viac ako 50 rokov. Robila roky novinárku pre BBC a vždy rada aj písala. Teraz už má čas vydávať knihy a písať. Napísala knihu, príbehy Slovákov s názvom Ulice Londýna sú dláždené zlatom. Obsahuje aj pozitívne, ale práve aj také negatívne príbehy. Píše z toho, čo už počula, čo ľudia robili a zažili Slováci a Česi v Londýne alebo v Anglicku. Ale mňa práve to inšpirovalo k projektu Portréty slovenskej a českej Británie, kde som chcela zhrnúť skôr tie úspešné príbehy a zaujímavé osobnosti.

Prečo práve takýto projekt?

My sa často zameriame na to negatívne nie sme na seba nikdy hrdí. Máme stále taký komplex malého národa, malej krajiny. Ale ja poznám toľko úžasných a úspešných ľudí kariérne, ale aj veľmi aktívnych v slovenskej komunite, ktorí robia reklamu Slovensku, slovenskému folklóru aj súčasnému umeniu a kultúre. Svoji deti učia slovensky, aby z nich naďalej boli nielen Briti, ale aj Slováci. Takže všetkých týchto ľudí som chcela vyzdvihnúť a ukázať v tomto projekte a dúfam, že sa nám to podarilo. Je z toho výstava, bude z toho film a plánujeme aj divadelné predstavenie. Takže vždy tú inšpiráciu čerpáme z nášho reálneho života. Robili sme už tému migrácie pred niekoľkými rokmi a teraz sme sa k tomu vrátili, rozšírili to a zapojili do toho viac ľudí. Ale robili sme aj hru o COVID-e, o pandémii, v ktorej sme hrali  aj vtipné scénky, kontrastné zo Slovenska a z Anglicka že o tom, aké boli kde nariadenia. Tak sme to priblížili ľuďom, že kde a ako to ľudia prežívali, čo bolo iné a čo bolo podobné. Cieľom inscenácie bolo nastoliť zrkadlo spoločnosti.

S kým na výstave spolupracujte?

Som nesmierna rada, že na tomto projekte s nami pracuje aj skvelý filmový fotograf slovenského pôvodu Robert Víglaský, ktorý nám výstavu fotí. Je to špička vo svojom odbore, fotí veľa hollywoodskych filmov a seriálov. Mnohým bude z jeho portfólia známy napríklad seriál Peaky Blinders. Spolupracuje s veľkými spoločnosťami ako BBC či s Netflixom a my sa veľmi tešíme, že takáto kapacita s nami spolupracuje a fotí aj našu výstavu.

Ako ste na tom personálne? Je vás dosť, alebo ešte by ste prijali nejakých ľudí?

Ja by som prijala strašne veľa ľudí. Je nás málo. Som to hlavne ja a ešte kolegyňa Rebeka Jurčacková, ktorá je taká spolumanažérka, ale aj grafička, aj hlavná dizajnérka, lebo ona okrem toho, že vie aj hrať, tak je aj vizuálna umelkyňa, takže to sa mi veľmi hodilo, keď som ju stretla. Hneď som ju zapojila, aby aj editovala video a podieľala sa na audio-vizuálnej tvorbe. My často používame projekcie, robíme takzvané devise theatre, že vlastne inscenácie tvoríme kolektívne počas skúšok. Väčšinou ani nemáme úplne scenár napísaný, len nejakú základnú štruktúru, že o čom by to asi malo byť, a každý je následne v procese súčasťou tvorby, aj herci. Je super, keď už tvoríme nejaký projekt, tak sa zapojí viacero ľudí a vtedy sa tak trošku odľahčí moje personálne zaťaženie, čo sa týka produkcie. Manažment, zháňanie a vybavovanie vecí zostáva na mne. Nikomu sa toto príliš nechce robiť, keď zistí, čo všetko to obnáša. Hlavne, ak sú to herci, oni chcú tvoriť a nie venovať sa organizovaniu. Každý projekt však prinesie aj nových ľudí a väčšinou jeden alebo dvaja aj pokračujú do ďalšieho projektu. Kontinuálne najdlhšie po tom, čo som to prevzala, som tam ja a Rebeka, za ktorú som veľmi vďačná, lebo asi by ma to aj prestalo už baviť robiť, keby som na to bola úplne sama. Takže sme dve plus máme niekedy cez Erasmus stážistov na pomoc so sociálnymi médiami.

V čom sú možno tie migrantské príbehy iné, od toho, ako si ich predstavujú ľudia doma na Slovensku?

Ja si myslím, že je tam viacero rovín. Často keď sa hovorí o migrácií, tak je to tak negatívne spájané s nelegálnou migráciou a migráciou ľudí z krajín mimo Európy do Európy. Nie vždy je to spájané s tým, že Slováci, ktorí odišli do zahraničia sú tiež imigranti. Väčšinou ide o ekonomických imigrantov. Takže možno Slováci na Slovensku nás nevnímajú ako imigrantov, ale ako tých, čo odišli. A tam sú tiež možno také dve roviny –  takých, ktorí to chápu, hovoria si, že aj ja odídem a všetko je tu zlé. A ďalších, ktorí si myslia, že tí ľudia čo odišli sa už vôbec nezaujímajú o Slovensko a ani nemajú nárok sa k ničomu vyjadrovať alebo, že na tú krajinu zanevreli. Väčšinou je ale opak pravdou.

Z mojej skúsenosti práve ľudia až keď odišli, tak začali mať radi svoju krajinu, miesto odkiaľ pochádzajú. Ja som vôbec neplánovala robiť zo Slovákmi a nakoniec sa celý môj život sústredí okolo Slovenska a propagovania Slovenska v zahraničí. Myslím si, že práve naša diaspóra je najväčším ambasádorom našej krajiny. Častokrát robíme dobré meno Slovensku, viac než nejaké marketingové kampane a slogany, o ktoré sa snažia ministerstvá krajín. My sa snažíme propagovať našu tvorbu mimo slovenskú komunitu, medzi Britov a ďalšie národnosti, ale je to veľmi ťažké. Práve cez  Slovákov sa cudzinci dostávajú aj k našej kultúre aj tvorbe, aj súčasnej, ale aj folklóru. Slováci privádzajú svojich priateľov, kolegov, známych z rôznych národov.

Je aklimatizácia v Británii náročná?

Áno. Je to aj dôvod prečo sa veľa ľudí vracia k tej komunite Slovákov v zahraničí. Hľadajú možno aj takú pomoc, alebo chcú zapadnúť, čo je ťažké. V komunite však môžu zdieľať spolu tie svoje problémy. Aj mne častokrát pomohli. Nie je to však samozrejmosť. Ja som našťastie mala dobré skúsenosti, natrafila som na fajn ľudí. To je vlastne aj v názve spomínanej knihy, to „dláždené zlatom“ je tá metafora toho, čo mňa fascinovalo a o čom hovoríme aj v projekte, že ľudia vrátane mňa, si mysleli, že v zahraničí je všetko lepšie, že ja keď tam odídem, tak bude za mňa zlatý človek a tam budem zbierať zlato zo zeme a úplne budem úspešná. Nehovorím, že som si to až tak myslela, ale rozhodne som si to predstavovala ľahšie, ako to je. Rozhodne som zistila aj, že to ani nie je také možno ružové, ako by sa zdalo a že je veľa dobrých vecí aj na Slovensku.

Ja som teda žila aj v iných krajinách, okrem Anglicka a veľmi som si začala vážiť, že som z Európy. Ale ešte aj tá generácia pred nami, aj pani Zuzana Slobodová, ona dala ten názov knižke Ulice Londýna sú dláždené zlatom, lebo ona si to myslela ešte viac tým, že odchádzala počas komunizmu, to bol ten západný blok a bolo to niečo úplne zakázané. Oni si to idealizovali ešte viac ako my. Predstava, že niekde je to lepšie, alebo je tam to zlato až na zemi sa nezmenila ani za 100 rokov. Ešte aj keď Slováci emigrovali do Ameriky, tak vtedy ich na to lákali agenti, ktorí vlastne robili nábor zamestnancov, že zlaté dukáty sa váľajú po zemi, naozaj sú na to archívy, že tam prídete a stanete sa automaticky bohatí. A potom chudáci naši predkovia prišli a išli robiť do bane a bolo to veľmi, veľmi ťažké. Až ich deti a vnúčatá zažili väčší úspech.

Čo by sa podľa Vás malo Slovensko naučiť v oblasti kultúry od Británie a čo si Briti možno cenia na Slovákoch?

V Británii je väčší individualizmus, u nás je asi taký kolektivizmus ešte, stále to pretrváva z čias socializmu. Keď som bola na univerzite v Londýne, tak ma veľmi prekvapilo, že aj keď som mala nejaké svoje chyby, tak sa to bralo ako, že to som ja, že je to jedinečné. Potom ma to aj motivovalo, alebo mi to dalo sebavedomie aj v tej tvorbe, že ja môžem o nás robiť proste o Slovákoch v Británii divadelnú hru a bude to zaujímať aj iných ľudí, čo by som si vôbec predtým nemyslela. Čiže možno také to sebavedomie, individuálny prístup ale aj to, že sa umelci učia o tom priemysle a myslieť o sebe ako, že ja som značka. Napríklad každý umelec má svojho agenta alebo snaží sa nájsť si agenta a ak nemajú tak sa sami sebe snažia byť agentom alebo manažérom a budujú si svoje portfólio. Vlastne to berú ako biznis, podnikanie. U nás umelci, keď som študovala na Slovensku, tak riešili, že sa musia zamestnať v divadle, kde dostanú stály plat a budú si hľadať ešte nejaké kastingy. Nie je to také, že každý je na voľnej nohe. Ale výhodou je, že sa vôbec človek vie zamestnať v divadle, na západe to vôbec nie je realita, tam proste ste freelancer, ste živnostník a dostávate kontrakt na ten konkrétny projekt. Potom, keď ten projekt skončí, tak hľadáte ďalší a nikto vám nič negarantuje. Takže v tom je to možno ešte náročnejšie, ale učia sa o podnikaní aj umelci.  A ako nás vnímajú Briti? Ako skromných ľudí vo veľkom svete, ktorí sa chcú presadiť a sú ochotní robiť navyše, aj keď za to možno to nie sme ohodnotení.  Ja spravím aj to, čo by som nemusela, len aby to bolo dobré a aby ma pochválili, takže to si na nás asi cenia, že sme pracovití. Briti málokedy urobia niečo navyše bez toho, že by vopred vedeli, ako budú ohodnotení.

Kde sa momentálne cítite viac doma – na Slovensku alebo v Británii?

To je taká kríza osobnosti, ktorú budem mať už do konca života, pretože sa nikdy asi nebudem úplne cítiť ako Britka, aj keď už vlastne som Britka, mám dvojité občianstvo a mám to v pase, že British Citizen. Strávila som tam celý môj dospelý život, tá britská kultúra ma formovala, ale aj prístup k práci aj úrady a všetko okolo toho. Keď idem na Slovensko, tak som úplne stratená ako keby som sa včera narodila. Takže to ma potom trošku frustruje, ale zároveň viem, že mám stále prízvuk a nikdy nebudem úplne ten rodený Brit. Vždy, keď som v zahraničí, tak poviem, že som Slovenka. Už by som sa možno mohla začať predstavovať, že som Slovenka aj Britka. Na Slovensku sa cítim doma, samozrejme, lebo tu mám rodinu, ale keď sa teraz  snažím vrátiť, mám také prechodné obdobie a trochu sa cítim ako cudzinec aj na Slovensku. O tom sme robili aj naše predstavenie, že človek už keď raz odíde do nejakej krajiny žiť kdekoľvek možno aj len do Čiech a keď sa vráti, tak už nikdy nebude len to srdce patriť Slovensku, ale už zostane navždy aj v zahraničí, čiže nikdy už nebude celok. To je aj metafora toho, čo sme mali v našom prvom autorskom predstavení a rozpolené srdce je aj v našom divadelnom logu.

Aké projekty chystáte najbližšie?

Najbližšie dokončím náš dokumentárny film Portréty slovenskej a českej Británie so Slovenskou televíziou, a tiež divadelné predstavenie. Na projekte pracujeme už dva roky a aj kvôli financiám sa jeho realizácia neustále posúva, takže stále hľadáme ďalšie možnosti podpory.

Samozrejme, živím sa aj inou prácou, najmä výskumom, lektorovaním a konzultáciami. Zároveň si budujem osobnú značku v oblastiach kultúrnej diplomacie, nation brandingu, národnej identity a slovenskej diaspóry, ale aj v oblasti vysokého školstva a poradenstva pre štúdium v zahraničí. Momentálne pracujem aj na vlastnej webovej stránke a mojím cieľom je byť medzinárodne pôsobiacou nezávislou konzultantkou, manažérkou, producentkou aj tvorkyňou zároveň.

Chcem spojiť všetko, čo ma baví, do jednej kariéry. Vždy ma od toho mnohí odhovárali, ale už sa nenechám odradiť, pretože ma prirodzene baví viac vecí naraz. Hľadám spôsob, ako ich prepojiť tak, aby som bola spokojná nielen s tým, čo robím, ale aj sama so sebou.

Pozrite si aj:   

Článok vznikol v rámci projektu CREATIVE INNOVATION LAB – Transferom poznatkov a inovácií v kultúrnom a kreatívnom priemysle k modernejšiemu Slovensku, kód projektu: 101082-03-V01-00083, ktorý vytvára podporné prostredie pre rozvoj vzťahov so zahraničnými Slovákmi. Projekt je financovaný Európskou úniou – NextGenerationEU z Komponentu 10 Plánu obnovy a odolnosti SR: Lákanie a udržanie talentov, investícia 2: Posilnenie vzťahov s diaspórou, podpora občianskych iniciatív.